Samo Vozár (1823–1850): básně „Od slávnej Prahy, od Bielej hory“, „V kostolčoku“ aj.

«Slovenský Štúrovec Samo Vozár, mimochodom dobitý na smrť pred katolíckym kostolom od Maďarov, napísal peknú báseň o husitoch Od slávnej Prahy. Som tomu nesmierne rád, že sa nájde Slovák, ktorý má dobrý vzťah k Čechom a k husitom (táboritom, bratríkom pod vedením Jiskrovým)…»

BÁSNĚ ZDE

———————————————————-

V kostolčoku…

V kostolčoku malom, svetlom,

chlapci kľačia pred oltárom,

kľačia hlávkou dol’ sklonenou,

zadumenou, ovesenou.

Tak sa oni ticho modlia,

krížom svätým sa žehnajú,

k panne božskej orodujú,

mysľou k bohu zaletujú.

Sám ty budiž naším vodcom,

naším vodcom, synov otcom —

jedno nám je žitie dané,

to tebe buď posvätené.

Nepriatelia k nám pritiahli,

polia, domy nám zhubili,

polia, domy i svätyne —

ach, a kostol nám je svätý.

Tak nech tvojich chór anjelov

bude nám na cestu trúbou,

tvoje hromy nech sú zbroje

na tvých hancov, našich vrahov.

Stojí kostol tichý, prázdny,

len modlitbou zvony znejú,

i dych svätý, boží vanie

nad dedinou, nad srdciami.

Zvony znejú a zástava

kolkol kríža tiše vlaje,

za zvonením si vlávolá,

jakby ešte v pokorení

čakala o požehnanie.

Pod zástavou dlhým radom,

dlhým radom, jak deň lesklým

od zbraní a od kalpakov,

stoja chlapci rozžehnaní,

rozžehnaní s otcom, matkou.

A, hen, z diaľky jak mrak čierny

valí sa kúr, v ňom nepriateľ,

ako mravce na kopenci,

rozmrvený, rozvlnený.

Hoj, nebude nám tak čakať

kým vrah naše hlavy streští,

krv sa nám nech rozoženie

prúdom v žilách, hromom v meče.

Hurá!, bratia! — víchrom búrou —

všetkých prsia, jedny prsia,

všetkých život, len jedna smrť.

Nevláči tak oheň s vodou,

ani sokol nad jastrabom,

nebúri tak dvoje víchrov,

dvoje víchrov, hora hromov

nad vlnami, nad moriami —

jak sa ženie vojsko s vojskom,

chlap na chlapa, meč nad mečom.

Prsia ich sú tvrdé skaly,

z nichž žiaden hlas, len oheň vrie

a na tvári znoj, mráz šibe,

znoj studený, mráz horúci.

Každá rana je priepasťou,

každá smrť pád vody v priepasť,

mečov blesky hromy hučia.

A pod hlučným, hrozným buchom

stará zem má hlavy závrať,

hlavy závrať, temnú bolasť.

A blesk švihá, hrom hukoce,

meč sa zvíja, vojsko padá,

more krvi v šír sa vlní…

———————————————————-

Zdroj © 2010 Zlatý fond denníka SME
Samo Vozár @ Wikipedia
Samo Vozár @ husitstvi.cz

***



Související články:

Sdílet moudrost:

Fekálbuk / Tfujtr

-

Oznámkujte kvalitu článku jako v ruské škole (5 = výborná, 1 = špatná) ► 12345
0 hlasů, průměr 0.00

-


Loading ... Loading ...
Příspěvek byl publikován v rubrice Krása, umění. Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.

VLOŽIT KOMENTÁŘ